Neponáhľal som sa vstávať. Po dvoch náročných dňoch som sa konečne dobre a dosýta vyspal. Odpočinutý a umytý som zasadol za prestretý stôl. Čakali ma raňajky, aké som dovtedy (a musím povedať, že ani odvtedy) nemal. Na chlieb som si nahrubo natrel maslo, naň tiež hrubú vrstvu kaviáru, zajedal som to čiernymi olivami a zapíjal hustým voňavým vínom.
Po raňajkách s plnými bruchami sme vyšli na prehliadku kláštora. Je to veľký areál obdĺžnikového pôdorysu. Okolo stoja budovy, v ktorých žijú mnísi. Z prednej strany stojí veža s bránou a hneď vedľa dom otca predstaveného. Vo dvore je studňa. Celému priestoru dominuje kostol uprostred nádvoria.
Vošli sme dovnútra. V kostole zostali už len dvaja či traja mnísi. Bohoslužba dávno skončila. Mnísi vstávajú zavčasu a teraz šiel každý za svojimi povinnosťami - prácou, modlitbami a rozjímaním.
Keď som vyšiel na nádvorie a rozhliadol sa, prekvapila ma krása okolitých hôr. V noci som z Karpát okrem serpentín nič nevnímal. Reflektory auta osvetlili iba cestu kúsok pred nami a kolosálna koruna štítov zovierajúca údolie zostala pred našimi zrakmi ukrytá. O to väčšia a nádhernejšia bola teraz ráno. Nemohol som sa toho pohľadu nasýtiť. Toto je to jediné, čo mi na južnej Morave tak veľmi chýba, hory. Lákalo ma zostať tam niekoľko dní, možno týždňov, mesiacov či rokov. Na tom nezáleží. Fascinujúci pohľad a túžba zachovať si jeho možnosť mi vnukol myšlienku na mníšstvo. Cristian mi rozprával o tunajších mníchoch. Chodia sem najmä kvôli štúdiu svätých kníh a rozjímaniu v tichosti.
Naše povinnosti boli však iné a auto som musel vrátiť do požičovne. Ešte sme neboli celkom pripravení na odchod, keď pred kláštorom zastavilo nejaké auto. Vystúpil z neho chlap a podával nám kanister. Náš kanister plný benzínu. Cristian sa porozprával s otcom predstaveným a ten poslal jedného zo svojich ľudí pre benzín. S tým včerajším z Brašova ho máme na cestu do Bukurešti viac než dosť a zostane nám ešte aj na kus spiatočnej cesty.