Zišli sme z Karpát. Prahova je regiónom malých poľnohospodárskych dedín uprostred bohatých ropných ložísk, rafinérií a ťažkého priemyslu. Centrum kraja a produkcie ropy je desiate najväčšie mesto v Rumunsku - Ploesti. Má jednu z prvých ropných rafinérií na svete postavenú v roku 1857. Rumunsko zásobovalo naftou Nemcov v 2. svetovej vojne a Ploesti bolo cieľom bombových náletov. Cez mesto sme len prebehli a za niečo viac než dve hodiny nás už vítala Bukurešť. Neveril som vlastným očiam. Kde to sme? Museli sme zablúdiť!
"Cristian, toto nie je Bukurešť, to je Paríž! Pozri tu sú Elyzejské polia a tamto je Víťazný oblúk!"
"To si nevedel, že v Bukurešti máme aj my svoje Champs Elysees? Len sa nestrachuj, nezablúdili sme, ideme správnym smerom. Tu som doma."
Bukurešť založená v 14. storočí bola hlavným mestom provincie Valašsko od roku 1639 a Rumunska od roku 1862. Moderné mesto s 2 325 000 obyvateľov, čo je takmer 10 percent obyvateľstva krajiny, tvorí 14 percent priemyselnej produkcie. Známa je aj ako "Malý Paríž východu" pre svoje stromami lemované ulice, ale tiež nesie jazvy modernizácie pod komunistickým režimom.
Calea Victoriei sa niekedy nazýva Champs Elysees Bukurešti. Najširšia ulica mesta beží severovýchodne z Piata Victoriei (Námestie víťazstva) po Piata unirii (Námestie národnej jednoty).
Cristian ma bezpečne previedol Bukurešťou na nejaké sídlisko. Zastavili sme pred panelákom, ktorý vyzeral celkom ako hociktorý socialistický panelák. Vyšli sme výťahom a dvere bytu nám otvoril Cristianov kamarát. Volal sa Kryštof, bol novinár, písal pre ktorési opozičné noviny, manželku nemal doma a jeho rodičia pochádzali z Poľska. Trochu, naozaj iba veľmi málo rozumel mojej slovenčine. Cristian nám rád a vďačne tlmočil.
Neskôr odpoludnia, keď Cristian predpokladal, že už bude doma jeho mama a sestra, previezli sme sa na iné sídlisko k inému paneláku. Kryštof išiel s nami. Cristianova mama nás veľmi srdečne privítala, vyobjímala a vybozkávala ako vlastných synov. Pripravila nejaké pohostenie a my sme sa ako doma usadili v kuchyni. Dobre sme sa bavili o všetkom možnom, rozhovory neutíchali, veď toto stretnutie bola pre všetkých vzácna chvíľa. Čoskoro však slovo dalo slovo, možno zavážilo aj vypité víno, spolu s Kryštofom sme našli spoločnú známu pieseň a začali spievať "Hevenu šálom alejchem". Cristianova mama sa rozplakala. Je židovka a práve začínala sobota.
Čakali nás aj iné povinnosti a ešte jedno stretnutie. Previezli sme sa do inej časti mesta, zašli do úzkej uličky. Stáli tu nízke tehlové domy. Vzhľadom mi ulička pripomínala Baťove robotnícke domčeky. Kryštof bol s nami.
Vošli sme a zoznámili sa s domácimi. Vnútri bola divná atmosféra. Najskôr akési nedefinovateľné napätie, až nepríjemné. Pozvali nás do malej obývačky, usadili a začali ponúkať. Medzitým sa rozprúdil rozhovor. Dozvedel som sa, kto sú títo ľudia.
Keď Iliescu vo voľbách v roku 1990 zvíťazil, jeho parlament pozmenil volebný zákon, zrušil volebné okrsky a niekoľko opozičných poslancov tým stratilo mandát. Iliescu si upevnil svoju moc v štáte a bývalých opozičných poslancov, ktorí poukazovali na nedemokratickosť jeho vlády, začal rozličnými spôsobmi prenasledovať. Okrem toho, že nezohnali nijakú prácu a mali problémy so živením svojich rodín, zbili ich baníci, ktorých si na takéto akcie Iliescu nechal privážať do Bukurešti. Traja z nich prenasledovaní Iliescom emigrovali do zahraničia. Prešli cez Maďarsko a v Československu požiadali o politický azyl. Čoskoro ho aj dostali.
My sme teraz sedeli medzi tými, ktorí po nich v Rumunsku zostali. Dvaja z nich tu mali manželky, jednu aj s dieťaťom a tretí tu mal mamu. Manželky sme mali previezť za manželmi a matka mala s nami ísť na návštevu svojho syna. To vysvetľovalo napätie, ktoré tu ťažilo ovzdušie. Okrem týchto tu boli zhromaždení ďalšia príbuzní utečencov, bratia, švagrovia a ich manželky.
Než budem pokračovať v opisovaní toho, čo nasledovalo, spomeniem jeden príbeh z Biblie. Na území dnešného Turecka stávalo mesto Lystra. Keď tam apoštol Pavel uzdravil chromého človeka, ľudia si mysleli, že to k nim prišli bohovia Jupiter a Hermes. Pred mestom stál Jupiterov chrám. Tamojší kňaz priviedol k bráne mesta býky ovenčené kvetinami a chcel ich spolu s ostatnými obetovať Pavlovi a Barnabášovi.
Z nás nikto v Bukurešti nevykonal žiadny zázrak uzdravenia od narodenia nemocného človeka, ani nijaký iný podobný čin. Moje pocity však boli rovnako nepríjemné ako Pavlove v Lystre. Hostitelia si nás považovali až príliš, div sa nám neklaňali a to, čo pre nás obetovali na stôl, bolo v chudobnom Rumunsku nevídané. Vysvetlenie prišlo vzápätí. Manželky utečencov odchádzali natrvalo zo svojich domovov. Popredali a porozdávali všetky veci okrem najnevyhnutnejšieho minima, čo si mali vziať so sebou. Za utŕžené peniaze (bolo ich dosť) na čiernom trhu nakúpili dostatok potravín. Vystrojili nám hostinu, akej sme neboli hodní. Dokonca aj na záchode zakúrili elektrickou špirálou, aby nám náhodou nebolo zima, keď budeme potrebovať. Dovtedy tam nikdy nekúrili.
Rumunský zvyk nedojedať opäť prišiel na pretras. Kryštof dojedol a na tanieri nechal kúsok syra. Tanier odložil na stôl s poďakovaním a všetci tomu porozumeli tak, že sa najedol do sýtosti. Ja som dojedol a tanier po mne zostal čistý. Ponúkanie neprestávalo. Ešte stále bolo na stole pripraveného dosť jedla. Cristian prítomným vysvetlil rumunský zvyk s odkladaním zbytku jedla na tanieri a aj to, k akému nedorozumeniu to viedlo v utečeneckom tábore. Ženy pozorne počúvali. Cristian hovoril:
"Učte sa. Idete do krajiny, kde sú iné zvyky ako tu u vás. Musíte sa ich naučiť a prispôsobiť sa. Zvykajte si."
Odložil som prázdny tanier a nikto ma viac neponúkal.
Neskoro večer som odviezol Kryštofa a Edovu mamu domov. Vrátili sme sa k domu Cristianovej mamy. Tu budeme nocovať. Na sídlisku podobnom trenčianskemu Juhu, bratislavskej Petržalke, košickému Luníku, skrátka, ktorémukoľvek slovenskému sídlisku. Pre istotu som z auta odmontoval nielen stierače, ale aj spätné zrkadlá. Doma už bola aj Cristianova sestra. Čakala nás ešte jedna večera, ale hlavne teplý kúpeľ a čistá mäkká posteľ.