O šiestej sme už boli na nohách a po nevyhnutnej ale minimálnej hygiene sme opäť sedeli v aute. Cez hranicu sme prešli bez problémov a bez čakania. Až po niekoľkých desiatkách či skôr stovkách kilometrov som zastavil na opustenom parkovisku a spoločne sme naplnili prázdne žalúdky raňajkami. Do Komárna nám chýbal už len kúsok cesty. Plánovali sme ženy hneď zaviesť do Zastávky u Brna, kde na dve z nich čakajú muži a na tú najstaršiu jej syn. Pri jedle sme zapriadli rozhovor. Cristian s úsmevom na tvári tlmočil. Preberali sme problémy, ktoré mali muži v Rumunsku. Staršia pani, ako sa ukázalo bola maďarskej národnosti. Teraz bola vlastne doma, vo svojej otčine. Svoju ronú reč ešte nezabudla, aj keď už nie všetko vie správne povedať. Ale dohovorila by sa, keby to bolo potrebné. Pýtala sa ma, či viem aj ja po maďarsky.
"Pravdaže viem. Ale iba eňňém, iňňím, alúdny a ..." chcel som povedať "basny", ale skočila mi do reči a prerušila ma:
"Viem, viem, nemusíš hovoriť."
Čoskoro sme dorazili do Komáromu. Na maďarskej strane colnice sme boli rýcho odbavení. S úsmevom na tvári a vo výbornej nálade sme prešli k slovákom.
"Vaše pasy, prosím! Vy ste Rumuni? Pozvanie máte? Nemáte? Bez pozvania k nám nemôžete. Nepustím vás. Vráťte sa naspäť do Maďarska!"
To bola vtedy taká prax. Ak ste chceli ísť na súkromnú návštevu do Rumunska, potrebovali ste sa na hranici preukázať písomným potvrdením - pozvánkou od rumunského občana a dostatočným množstvom peňazí. Na slovenskej strane to bolo podobné. Viackrát som takúto pozvánku vybavoval na národnom výbore pre niekoho z Rumunska. Lenže policajt robil chybu. Ženy nešli k nám na návštevu. Ich manželia už mali v Československu štatút politických utečencov. Ženy mali k nim pustiť a na hranici mali dostať aj peniaze na vlak. Cristian sa to policajtovi pokúšal vysvetliť. Naše predchádzajúce sebavedomé vystupovanie ho však natoľko pobúrilo, že zostal nepriestrelný, neoblomný a bez škrupulí konal protizákonne. Nemali sme však proti tejto ukážke stupídnej moci úradníka žiadnu inú možnosť, než vrátiť sa naspať a hľadať iný chodníček. Cristian bol odhodlaný sťažovať sa na jeho postup u vysokej komisárky OSN pre utečencov. Spolupracoval s ňou na pomoci utečencom z Rumunska.
Otočili sme auto a boli sme opäť v Maďarsku. Nálada sa nám rýchlo vrátila. Cristian s dvomi ženami išiel hľadať nejaký penzión, kde by mohli prečkať do druhého dňa. Tá s dieťaťom a ja sme zostali pri aute. Stáli sme pri nejakom kostole a veľa sme nenahovorili. Ona nevedela po slovensky, ja zase po rumunsky. Mojou maďarskou slovnou zásobou som sa už radšej nechválil.
Nedalo nám stáť bez slova, tak sme sa na seba chvílu usmievali a žena čoskoro začala niečo vysvetľovať. Po rumunsky, samozrejme. Nerozumel som ani slovo. Opakovala svoju reč niekoľkokrát. Napokon sme to skúšali posunkami.
Ukázala na mňa - to bude znamenať oslovenie. Ukázala druhýkrát, teda podmetom, alebo predmetom vety budem ja. Ukázala na kostol, vedľa ktorého sme stáli. Teda ja a kostol. Ukázala na seba, čiže ona, ja a kostol. Spojila dlane a priložila si ich k uchu. Aha, to viem, to naznačuje spánok. Vari mi nechce naznačiť, že kým sa tí traja vrátia, máme sa my dvaja spolu ísť vyspať do kostola? Naznačovala ešte nejaké dve činnosti, ale už som bol tak rozhorčený, že som sa význam jej posunkov ani nepokúšal pochopiť.
Našťastie sa naši spolucestujúci už vracali. Penzión bol nájdený, nocľah zabezpečený, nasadli sme a odviezli batožinu k ubytovaniu.
"Cristian, kým ste boli preč, o niečom sme sa rozprávali, ale nedohodli sme sa. Môžeš mi to preložiť?"
Cristian prekladal:
"Miro, tvoj kostol a kde ty spíš, ja budem upratovať a ty nám dáš ubytovanie."
No konečne chápem zmysel tých posunkov. Potrebuje si nájsť na Morave nejaké vhodné bývanie a ako protihodnotu ponúka upratovanie a varenie. Nuž čo robiť, ponuka to nie je zlá. Veď uvidíme, či by som si ja samotársky vlk zvykol na plač cudzieho dieťaťa vo svojom dome.
Popoludní sme sami dvaja s Cristianom bez problémov prešli komárňanským mostom. Na najbližšej benzínovej pumpe sme dokúpili plnú nádrž benzínu a k tomu liter oleja. Pozeral som na odmerku a dosť chýbalo. Keď som obsah fľaše vylial do motora, špinavá čiarka bola presne medzi dvomi ryskami.
Do Bratislavy to bol iba kúsok, vrátili sme bandasku kamarátovi v Petržalke. Keď sme zazvonili pri jeho dverách, práve sa v detskej izbe hral s deťmi. Oblečený bol v čiernom obleku a v byte vládla nesmierne pokojná nedeľná atmosféra.
Diaľnica z Bratislavy do Brna cestu tiež skracuje a do večera sme boli pohodlne doma. Unavení síce, ale museli sme sa aspoň trocha osprchopvať a rýchlo do postele.