Spiatočná cesta (sobota)


Skoro ráno sme pristavili auto k domu, kde sme sa včera stretli s manželkami utečencov. Za autom sme ťahali prázdny prívesný vozík. Ponúkli sme im možnosť odviezť do Československa viac vecí než len príručnú batožinu. Škoda, že o tejto možnosti nevedeli vopred. Všetko popredali alebo porozdávali. Aj veci, ktoré budú musieť v novom bydlisku opäť nakupovať. Jedna z manželiek odchádzala aj s maličkým chlapčekom. Bude mu musieť kúpiť nový kočík, vaničku, postieľku. Mohla si ich vziať so sebou z Rumunska a nemusela ich potom míňať vzácne koruny. Napochytre pozháňali ešte zopár vecí, ktoré by sa im mohli hodiť, no vozík zostal aj tak skoro prázdny. Iba v jednom kútiku sa krčil skromný majetoček utečencov. Do auta sme naložili len tie veci, ktoré budeme počas jazdy nevyhnutne potrebovať. Naspäť sme cestovali piati dospelí a jedno dieťa. Bolo nás vo vnútri priveľa na to, aby sme ho zaťažovali ešte batožinou.

Napriek tomu boli podľa mňa kolesá nejako divne naklonené. Brat jednej zo žien bol automechanik. Našťastie stál medzi tými, ktorí nás odprevádzali. Spýtal som sa ho, čo si o tom myslí.

"Dôjdeme s tým naspäť? Nebudeme v Maďarsku potrebovať nejakú veľkú opravu? Nerozpadne sa nám to auto ako domček z kariet?"

"Nemaj strach, to ešte veľa vydrží."

"Nebolo by lepšie pozrieť sa na to tu v Bukurešti v nejakej dielni? Lei máme dosť, forintov málo."

"Tu ti s tým nikto nič nespraví. Vieš ako sa jazdí u nás? Dokiaľ to chodí... A žiadne mazanie, železo na železo. Neveril by si čo všetko ešte dokáže fungovať. A keď sa niečo pokazí, počkáme kým sa pokazí aj druhé a z dvoch pokazených poskladáme jedno funkčné."

Pochopil som, tu nám je škoda márniť čas. Musíme dôjsť akokoľvek.

Lúčenie netrvalo dlho, pred nami bola náročná cesta a cestujúci boli disciplinovaní. Neviem, či to zapríčinila moja prítomnosť, ale vôbec sa nechovali balkánsky. Keď som večer povedal, že o šiestej odchádzame, tak o šiestej sedeli v aute a odchádzali sme. Lúčenie bolo síce krátke, ale veľmi smutné. Len ťažko sa aj mne podarilo zadržať slzy. Odvážali sme troch ľudí z ich domova niekam do neznámej cudziny, navždy a bez možnosti návratu či návštevy svojej otčiny.

Tie pocity mi pripomenuli Slovákov, ktorí po druhej svetovej vojne opustili svoje rodisko v Rumunsku, Bulharsku a Maďarsku a vracali sa "domov" na Slovensko. Krutá štátna moc ich postrkala do pohraničia v Čechách a tí, ktorí skončili na Morave, mohli vlastne hovoriť o šťastí. Len nemnohým z nich, "zaslúžilým" repatriantom, sa podarilo usídliť na Slovensku. Títo presídlenci po mnohých rokoch síce konečne dostali povolenie opustiť Šumavu a presťahovať sa do znesiteľnejších podmienok, dokonca aj navštevovali krajanov v Rumunsku (o Maďarsku som nevedel, z Bulharska odišli všetci a nebolo sa kam vracať). Naši spolucestujúci sa sem už asi nikdy nevrátia.

Vyšli sme na diaľnicu. Tá už niečo pamätala. Jej povrch bol horší než na niektorých našich vidieckych cestách. Betón bol erodovaný, kamenistý a prašný. Pneumatiky hučali a v aute vládlo ticho. Ešte desať, možno aj dvadsať kilometrov za mestom kde tu na diaľnici, priamo medzi dvomi vozovkami sme stretali rozličné stánky, napríklad s kvetinami. Keď som sa Cristiana spýtal ako je to možné, veď na diaľnici sa nesmie zastavovať (v Československu), iba mávol rukou. Tu je to možné. Stretali sme aj konské záprahy. Cigáni kočovali na nové miesta a na vozoch si viezli svoj majetok.

Potom bolo zase ticho. Keď to už Cristian nemohol vydržať a chcel nejako pozdvihnúť náladu v aute, povedal mi, aby som niečo zaspieval. Pri ceste do Bukurešti som si spievaním pomáhal nezaspať. Spolu s Cristianom sme spievali duchovné piesne, ba aj luteránsku liturgiu. Teraz som nemal chuť spievať. Na jeho veľké naliehanie som začal spievať jednu "svadobnú":

Kam pôjdeš ty, i ja tam s tebou pôjdem.
Kde budeš žiť, tam budem i ja.
Ľud tvoj je ľud môj, Boh tvoj je Boh môj,
vždy tebe chcem ku pomoci byť,
chcem s tebou v láske stále žiť.
I keď sám Hospodin by čokoľvek dal,
len smrťou oddelí ma od teba sám,
len smrťou oddelí ma od teba sám.

Dospieval som a Cristian slová piesne preložil do rumunčiny. Nálada sa nijako nezlepšila. Žiadna iná pieseň sa mi však nezdala byť vhodnejšia pre túto chvíľu.

O ôsmej sme zastavili na nejakom parkovisku povystierať si stŕpnuté telá. V aute bolo málo priestoru a už sme boli aj hladní. Ženy vybalili zbytky zo včerajšej večere. Ešte stále toho bolo dosť. Na stôl prestreli chlieb, syr, pečené kuriatko zabalené v alobale, kyslé uhorky a veľa iných dobrôt. Každý svoju porciu dojedol do posledného hryzu, koštialiky zostali obielené po všetkých. Hoci sme ešte stále boli v Rumunsku, zvyk nechávať zbytok jedla na tanieri zostal kdesi ďaleko za nami, možno už len v spomienkach na domov.

Prešli sme cez Pitesti. Niekoľko kilometrov za mestom cestou lesom Cristian navrhol spraviť si malú zastávku a navštíviť neďaleký kláštor. Odbočil som vľavo a po chvíli sme boli pri kláštore. Kým sme stihli povystupovať z auta, už pred bránu vyšiel otec predstavný a s rozpriahnutou náručou nás vítal a pozýval ďalej. Vstúpili sme a mňa sa opäť zmocnil ten blažený pocit aký ma sprevádzal pri každej návšteve pravoslávneho kláštora v Rumunsku - že som vstúpil do iného sveta. Sfinta manastirea Cotmeana a "preot starec" Ioasaf Ioan neboli výnimkou. Možno mám iba malú slovnú zásobu, ale niektoré "duchovné" zážitky jednoducho nedokážem popísať tak, ako som ich prežíval, cítil. Treba to skúsiť na vlastnej koži.

Otec predstavný nás previedol kláštorom založeným v roku 1387. Ukázal nám najskôr kostol. Pravoslávni kresťania, tých v našej výprave bola väčšina, vzdali úctu svätým ikonám Isusa Christosa a Bohorodičky. Ostatní, teda ja, nepravoslávny kresťan, som v úcte a bázni stál kdesi vzadu a ani som nedýchal.

Vyšli sme z kostola. Cez upravené nádvorie sme prechádzali do obytnej časti kláštora. Otec predstavený nám vyvetľoval históriu kláštora. Kedysi to býval mužský kláštor. Causesku a jeho vláda odtiaľto mníchov vyhnali. Potom tu mnoho rokov žilo iba niekoľko rehoľných sestier. Udržiavali kláštor, obrábali polia. Nerobili žiadne veľké investície, ani nemali z čoho. Starali sa iba o to, aby kláštor celkom nespustol. Po revolúcii mníšky odišli do ženských kláštorov a tento sa vrátil mužskej reholi. Teraz tu žije otec predstavený, jeden mních a zo sestier ešte zostala jedna. Nebude tu už dlho. Odovzdá všetko potrebné k riadnemu životu kláštora, pomôže s hospodárstvom a aj ona bude musieť odísť. Roky jej modlitieb boli vypočuté a do kláštora sa vrátili tí, ktorí tam patria.

Za múrom stál malý domček. U nás by sme povedali, že "kocka", aké sa pred niekoľkými desaťročiami stavali aj na Slovensku vo veľkom. To bol celý kláštor. Žiadne veľké rozľahlé budovy, žiadne dlhé chodby s radom ciel. Iba jeden maličký domček. Vstúpili sme do neho. Zavoňal mi teplom a pokojom. Otec predstavený nás usadil, ponúkol nám jesť a piť. Na stole sa objavilo víno, dorobili ho v kláštore. Keď bolo naliate, pravdaže som ochutnal aj ja, napriek tomu, že som bol vodič, otec predstavený pred každého postavil tanier s pravoslávnym jedlom z varenej pšenice - kolivou. Je to stará byzantská tradícia. Julián Apostata chcel kresťanov prinútiť k návratu na pohanstvo. Jednoho dňa všetko jedlo, ktoré sa predávalo na trhu s potravinami bolo obetované modlám. Kresťania si vtedy doma z pšenice, medu (alebo cukru) a korenia uvarili jedlo, ktoré jedli niekoľko dní. Potom sa to jedlo stalo spomienkou na zosnulých. Pšenica symbolizuje život, ktorý v sebe zrno ukrýva, med sladkosť večného života, zapálená sviečka, ktorá sa kladie do prostriedku taniera s kolivou symbolizuje večné svetlo. Toto jedlo sa jedáva najmä pri panychíde, bohoslužbe za mŕtvych.

Pri jedle sme pokračovali v rozhovore. Pravdaže prišla reč aj na krásu kláštorného života. Otec predstavený ma prehováral, aby som zostal. Akokoľvek ma jeho ponuka lákala, musel som najskôr odviezť svojich pasažierov. Ktovie, možno sa niekedy vrátim.

Za Rimnicu Vilcea sme vošli do Karpát. Aj na spiatočnej ceste musíme prekročit tieto krásne hory. Asfaltka je dobrá, rýchla. Onedlho Cristian opäť navrhuje zastaviť v kláštore. Ten v Cotmeana bol malý, tichý zapadnutý, zastrčený kdesi bokom cesty. Monastyr Cozia je kláštor priamo pri frekventovanej hlavnej ceste. Je tu veľa mníchov a kláštor hojne navštevujú turisti.

Zastavil som na parkovisku. Keď sme vystúpili, auto obklopil kŕdeľ cigánčiat. Vrhali sa na každé zahraničné zastavujúce auto. Moji spolucestujúci ich svojou rumunčinou okamžite rozohnali. Keď sme sa poberali ku kláštornej bráne, jedna zo žien sa pre istotu rozhodla, že zostane pri aute. V Rumunsku jeden nikdy nevie...

Spoločne s ostatnými turistami, prikmotrili sme sa k nejakej veľkej výprave, sme si vypočuli históriu kláštora. Veľa som nerozumel, Cristian prekladal len kde-tu. Vôbec mi to nevadilo. Prezrel som si kostol, ikony a už sa dnu valila ďaľšia výprava, takže nás odporúčali von. Cristian sa ešte stihol spýtať na nejakého mnícha, svojho priateľa. Vraj je práve niekde odcestovaný. Škoda, lebo by sme kláštor videli aj z inej strany než bežní turisti. Takto sme navštívili už len kláštorné toalety. Mno, to je asi silné slovo, výstižnejšie by sa patrilo povedať "hajzlíky". Kláštor stojí na vysokej strmej skale priamo nad riekou Olt. Záchod je válov aký mávajú prasatá v chlieve na jedenie, na jednej strane má otvor a pod ním hlboko nie je nič a potom už iba rieka. Takže je to splachovací záchod, lebo všetko, čo tam necháte, bezpečne spláchne rieka.

Hlboko pod kláštorom, na brehu rieky, sme ešte zazreli nejaké ruiny, podľa slohu románske. Žiaľ, dolu sme nezostúpili. Cesta je prilepená na skalu, zarúbaná a zasekaná do nej, postavená na betónových pilieroch. Obdivuhodné staviteľské dielo. Cristian ma poučuje o rieke Olt. Pramení na karpatskej plošine, prekliesni si cestu horami, to je tá roklina ktorú práve zdolávame a tečie na juh. Neďaleko mesta Turnu Magurele sa vlieva do Dunaja. Dozvedám sa, že podľa nej a podľa kraja, ktorým preteká, sa volajú aj rumunské automobily "Olt-cit". Druhá polovica zloženého slova je skrátený "Citroen". Rumunská vláda v roku 1976 podpísala licenčnú zmluvu s francúzskym Citroenom. O rok neskôr sa začala stavať v meste Craiova nová automobilka, ktorá od roku 1981 vyrába malolitrážne autíčka. Snaha napodobniť originál je márna. Plagiát sa po dvoch rokoch úplne rozpadáva. Len nadšenci dodnes lepia stále tie svoje staré kúsky dohromady a hrdia sa nimi.

Vďaka dobre spravenej ceste sme hneď na druhej strane Karpát. Tentokrát sme vôbec "neserpentínovali" a tuším sme ich prefrčali na štvorke. Prešli sme nemeckým mestom Hermannstadt - Sibiu. Jeho história sa píše od doby bronzodej cez rímsku ríšu až po súčasných stoosemdesiat tisíc obyvateľov. Napriek tomu si Sibiu zachovalo svoj romantický charakter. Mestu dominuje evanjelický kostol vystavaný v štrnástom až šestnástom storočí. Keby sme sa boli zastavili, v jeho interiéri sme videli úžasný organ z roku 1772 s 6002 píšťalami.

Za mestom Sebes stretávame rieku Mures, "Marušu", ako hovoria nadlačania. Vyviera vo východných Karpatoch a prúdi smerom na západ pozdĺž transylvánskej plošiny. Prechádza do Maďarska a v Segede sa vlieva do Tisy. Na našej ceste nás bude sprevádzať až po svoj úplný koniec.

Ďaľšie mesto na našej trase je Deva. Kedysi som videl nejaký film, ktorého dej sa odohrával v tomto meste. Bolo to o mladej nádejnej tenistke. Viac si nepamätám. Iba ten hrad nad mestom. Pevnosť Deva bola postavená v štrnástom storočí. Stojí na vrchole 371 metrov vysokého vulkanického kužeľa. Jej vonkajšie trojradové obranné múry sú datované do sedemnásteho storočia. Niektoré z múrov boli zničené výbuchom prachárne v roku 1849. Mesto Deva leží v oblasti, ktorá bola osídlená už 4000 rokov pred naším letopočtom. V treťom storočí nášho letopočtu tu mali Rimania svoje trvalé sídlo. V roku 1514 tu bolo centrum sedliackej vojny. Podobne bola Deva strediskom aj v revolčných rokoch 1784 a 1848-1849.

Na konci mesta zastavujeme. Je tu benzínová pumpa a tej voňavej šťavy potrebnej pre autíčko nikdy nie je dosť. Peňazí máme neúrekom, ručička ukazuje málo a znalosť reči robí svoje. Cristian poučil niektorú z mladých odvážnych žien, strčil jej do ruky kanister a o chvíľu už dolievame benzín do nádrže. Získali sme v tom prax a taxikár z Huedinu by sa červenal od hanby, keby nás teraz videl.

Už sa zotmelo, keď sme dorazili do Aradu. Miesto bolo osídlené už v neolite a svoju stopu tu zanechalo aj rímske obdobie. Arad sa môže popýšiť búrlivou históriu, ale tiež kultúrnym pozadím, s ktorým sa spájajú mená ako Johann Aichar Štraus, Franz Liszt a Bela Bartók. Toto priemyselné a kultúrne centrum so skoro dvesto tisícmi obyvateľmi umiestnené v malebnej krajine som svojho času presnoril s Ľudom Bobčokom. Teraz do neho vchádzam víťazoslávne ako do svojho rodného mesta, z jeho krásy unavený z cesty a v tme však nevnímam nič než jazdné pruhy do ktorých sa snažím trafiť. Cítim sa síce ako keby som už bol doma, no únava poznačuje moje šoférske schonosti. Potrebujem prestávku na dôkladný odpočinok.

"Cristian, kde budeme spať? Alebo chceš ísť bez zastávky až domov?"

"Já nevím, co navrhuješ?"

"Máme dve možnosti. Tu v Arade, v Gai je ženský kláštor. Poznám sa s tamojším parochusom a jednou sestrou. Možno sa zľutujú. Alebo to dotiahneme až do Nadlaku? Tam je veľa slovákov."

Rozhodli sme sa pre druhú variantu. Z Nadlaku to bude domov predsa len o šesťdesiat kilometrov bližšie než odtiaľto. No aj tu v Arade sme zastavili. Na konci mesta, na výpadovke, je benzínová pumpa. Kedysi tu bývali dlhé rady áut a vodiči na benzín čakali niekoľko hodín až dní. To už bolo dávno. Situácia sa zmenila. Dnes majú benzínu pre každého dosť. Zastavil som, ako zvyčajne, v tme kúsok za benzínkou a Crisitan s jednou zo žien sa vybral tankovať. Pri pumpe ju Cristian s bandaskou poslal kupovať a sám zostal ukrytý v tme.

"Neboj sa, ona to zvládne," oslovil ho neznámy mužský hlas.

"Čo zvládne?"

"Tvoja žena išla s bandaskou pre benzín a tvoje auto stojí tamto v tme. Robíš si zásobu, alebo to máš na nejaký kšeft. Prvážaš benzín do Maďarska? Rob si čo chceš, ale neboj sa, ona to určite zvládne."

"A ty čo tu robíš?"

Chlap ukázal Cristianovi hrubý valček zo zvinutých bankoviek. Bol to vekslák striehnuci v tme na cudzincov.

Žena to naozaj bez ťažkostí zvládla a keď plnú bandasku dotiahla do tmy, jej ťažký štafetový kolík prevzal Cristian. Zásobu sme odložili a žena sa nám zverovala so zážitkom z pumpy, ako tam bezradne stála, ale nič nemusela povedať, pumpár pochopil jej situáciu tak, ako sme plánovali a sám jej napustil benzín. Asi v Rumunsku nie je nič nezvyčajné, ak sa autu nedostane toľko paliva, aby vždy bezpečne mohlo dôjsť až k pumpe.

V Nadlaku už tiež poznám každú ulicu. Bez jediného zaváhania zastavujem pred domom, kde bývajú Ľudovi rodičia. Ľudo nie je doma, nesieme od neho pozdrav. Zaklopal som na okno. Keď som nedostal žiadnu odozvu, zabúchal som. V okne sa ukázala ospalá hlava Ľudovej mamy.

"Mirko, to ste vy? Čo tu robíte, Ľudo mi telefónoval, že prídete až na budúcu sobotu?"

"Nuž vidíte, ako vás zle informoval, hovoril som mu, že sa tu zastavíme pri ceste tam, a to malo byť už minulú sobotu. Teta potrebujeme nocľah, nenašli by ste niečo?"

"Pravdaže, hneď vám idem otvoriť, poďte ďalej."

Vošli sme do domu a ja som hneď vysvetlil dôvod svojej návštevy, aj som predstavil svojich spolucestujúcich. Teta Bobčoková nám ukázala izbu a ženy s dieťaťom si hneď išli ľahnúť. Cristian a ja sme zostali s tetou sedieť v kuchyni. Zostali sme tam až do rána do druhej hodiny. Toľko sme si toho mali povedať. Pri káve, nadlackej klobáse a slivovici som rozprával ako sa vodí chlapcom v Bratislave, ako sa majú naši nadlačania na Morave veľa podrobností z našej cesty a zopár drobných klebiet. Od tety Bobčokovej som sa na oplátku podozvedal novinky o našich v Rumunsku. Okrem iného som sa dozvedel aj to, že práve tento víkend majú v Nadlaku zájazd slovákov z Juhoslávie. V nedeľu budú spievať aj v kostole. Pán farár prosili, či by ich neubytovali po rodinách a tak niekoľkí spia aj u Bobčokov. A ešte majú aj nejakú svadbu v rodine. Aj tí sa ubytovali u Bobčokov. Na dôvažok sme dorazili my. Dobrých ľudí sa veľa zmestí, hovorí slovenské príslovie. V tomto dome je ich práve neúrekom. Tri dospelé ženy spia na jednom gauči spolu s malým chlapcom. S Cristianom nám už nezostalo iné, než ľahnúť si na zem a prikryť sa kobercom. Napriek tomu sme spali ako vo vatičke. Zásluhu na tom nemala len únava predošlého dňa a slivovica, ale predovšetkým prívetivá atmosféra tohto domu.


Jedenásta kapitola o ceste cez Maďarsko na Slovensko.