Zobudili sme sa so svitaním. Cigareta na prázdny žalúdok boli moje raňajky, Cristian nemal nič. Počkali sme, kým otvoria pumpu. Cristianovi potom nezostalo než vziať kanister a prejsť sa peši. Natankoval bez problémov. Jeho lesť vyšla. Zaplatil pre nás bezcennými rumunskými lei.
Čakal som pri aute kým sa vráti a čas som si krátil fajčením. Nikotín s dechtom vôbec nie sú dobrý liek na nevyspatie, neumytú ústnu dutinu a hlad. Odrazu pri našom aute zastavil taxík. Cristiana nebolo vidno. Čo si počnem v takej cudzine bez jeho pomoci. Aké bolo však moje prekvapenia, keď z toho auta vystúpil Cristian aj s benzínom. Taxikár bol tiež zavčas ráno natankovať a ponúkol sa mu, že ho k odstavenému autu bez benzínu zvezie.
Teraz sme tu stáli traja a mali sme problém. V aute bola prázdna nádrž, benzín bol v kanistri a nám chýbal lievik. Nemali sme ten benzín ako dostať do toho nášho bezmocného auta. Podarilo sa nám to s veľkými ťažkosťami. Spravili sme z novín kornút a zastokli ho do hrdla. Benzín bol narozlievaný všade dokola. Pre istotu som už nefajčil.
Keď sme sa rozlúčili s ochotným taxikárom z Huedinu, mohli sme sa vydať ďalej po vlastných chodníčkoch. Aspoň na kúsok, lebo benzín síce v nádrži pribudol no nebolo ho tak veľa, aby vystačil na bezstarostnú cestu do Bukurešti.
Po necelej hodinke a asi šesťdesiatich kilometroch nás privítalo župné mesto Kluž (Cluj - Napoca) s viac než tristo tisíc obyvateľmi šieste najväčšie mesto v Rumunsku. Mesto bolo postavené na starobylej obchodnej ceste a stalo sa rímskou kolóniou za vlády cisára Marka Aurélia. Tu nájdete najväčší rumunský katolícky kostol založený v 14. storočí a prestavaný po požiari v roku 1698. Pred ním je jazdecká socha uhorského kráľa Mateja Korvína, ktorý v 15. storočí mesto opevnil.
Kluž mala byť náš prvý cieľ. Predtým Cristian plánoval, že s autom a nákladom budeme chodiť po karpatských dedinách a rozdávať chudobným veci. Pretože nás zdržalo zháňanie auta a na cestu sme sa vydali neskôr, nezostalo nám na realizáciu celého plánu dosť času. Našťastie má Cristian v Kluži priateľa u ktorého všetko môžeme vyložiť a ktorý sa sám postará o distribúciu k tým, čo to potrebujú. Vydali sme sa hľadať ho.
Kluž je pekné mesto, má široké ulice a veľké námestia. Vládne v ňom čulý ruch. Potreboval som sa s autom otočiť a z námestia vojsť na jednu ulicu. Odbočoval som vľavo, postavil som sa preto k ceste tak, aby autá, ktoré z nej schádzajú a odbočujú doprava, mohli prejsť popri mne. Do tejto medzery sa postavilo iné auto, ktorého vodič tiež mienil odbočiť doľava, podobne ako ja. A vedľa neho zastavilo ešte iné auto s tým istým úmyslom. Vpravo od nás sa postavili ďalšie dve, či tri autá, ktoré tiež mali odbočiť tým istým smerom.
"Cristian, budeš mi musieť pomôcť. Nepoznám rumunské dopravné predpisy. Kto má prednosť? Kto z nás pôjde prvý? V Československu by sa ostatné odbočujúce autá postavili za mňa, počkali by kým odbočím a postupne by vchádzali na cestu. Čo mám teraz urobiť?"
Rozum by mi kázal počkať kým sa križovatka vyprázdni, prípadne pozorovať, ako sa chovajú ostatní vodiči. Cristian vtedy vodičský preukaz nemal a dopravné predpisy možno nepoznal.
"Prednosť má ten, kto je najrýchlejší a najdrzejší."
"Tak to budem ja."
Dupol dom na plyn a auto s nákladom vyrazilo do križovatky. V spätnom zrkadle som sledoval chaos za sebou. Nechoval som sa tak divoko iba ja. Naozaj autá za mnou odbočovali ako sa komu najlepšie podarilo. Napočudovanie sa nestala pri tom žiadna nehoda.
Cristian ma priviedol k budove opery. Tam sa pokúsi nájsť svojho známeho. Dúfam, že sa mu to podarí. Tovar sme nevyložili na hranici, dostali sme ho cez colnicu Rumunska. Nebudeme ho vyhadzovať keď sa nám to podarilo dostať ho až sem.
Vrátnik zdvihol telefón a o chvíľu prišiel postavou neveľký pán, ktorý sa s Cristianom veľmi priateľsky zvítal. Cristian nás predstavil a vysvetlil mu, čo nás do Kluže priviedlo. Ioan, tak sa Cristianov priateľ volal, sa v práci ospravedlnil a hneď sa k nám pridal. Pôjde s nami, všetko to zavezieme do jeho bytu na neďalekom sídlisku. Tam auto vyložíme a šatstvo Ioan s priateľmi porozváža tam, kde ho potrebujú.
"Cristian, ako pôjdeme? Do auta sa všetci traja nezmestíme."
"Budeme sedieť vpredu. My dvaja na jednom sedadle."
"Tak to teda nie! Čo je veľa, to je veľa. Čo keď nás zastaví policajt? Ako mu to vysvetlíš?"
"To nechaj na mňa. O to sa ty nestaraj."
Úplne nezmyselne a zbytočne som nástojil na svojom. Policajta sme mohli napríklad podplatiť. Alebo sme jednoducho mohli zaplatiť pokutu. Peňazí sme mali neúrekom. Napokon sme cestou cez celé Rumunsko policajta ani raz nevideli. Ako sme u nás zvyknutí na hliadky pri ceste, tam som s ničím takým nestretol.
Ioan si sadol vedľa mňa a posunkami mi naznačoval kadiaľ treba ísť. Cristiana som vtlačil dozadu. Nemôžem povedať, že na zadné sedadlo. Poskladal sa medzi krabice do neuveriteľne malého priestoru.
U Ioana som v prvom rade navštívil kúpeľňu a záchod. Po takej noci som to veľmi potreboval. Ioan postavil na stôl fľašu s vínom. Vysvetlil mi, že má svoj vinohrad a dorába kvalitné víno. Bolo naozaj chutné. Sladké, ale bez cukru. Ioanove víno bolo urobené s láskou a bolo to na ňom poznať. O chvíľu prišla domov aj jeho manželka Maria. Ponúkla nám obed. Z ťažkého vína sa mi začínala točiť hlava. Jedlo som v bruchu nemal odkedy sme odišli z Bratislavy. Bol som hladný a všetko som pekne popapal. Maria hneď vzala taniere a pýtala sa, čo mi ešte môže dať jesť.
"Ďakujem, stačilo."
Niektorí ľudia majú zvyk ponúkať viackrát a nesluší sa vraj hneď súhlasiť s ponúkaným. No jej úcta nepoznala konca. Márne som Cristiana prosil, aby jej vysvetlil, že už viac nič nebudem jesť. O chvíľu sa Maria z kuchyne vrátila s teplými párkami. Zjedol som aj tie, ale už nie tak hltavo. Už som predsa bol po obede a aj mi stačilo. Dojedol som párky s horčicou a Maria opäť vyskočila zo stoličky a ponúkala sa, že čo mi môže dať jesť. To už bolo veľa. Viac by som nezjedol. Vtedy ma Cristian zoznámil s jedným rumunským zvykom. Hosť ponúkané jedlo zje, ale na tanieri nechá aspoň malý kúsoček na znak, že mu chutilo, dobre sa najedol a viac si už neprosí. Tento zvyk som nepoznal, preto som tanier po oba razy vyčistil dosucha. Vtedy som si všimol, že tam Cristian nechal kúsok zemiaku. Daromne som sa však hájil, že u nás také zvyky nepoznáme. Napokon sa Maria uspokojila s vysvetlením, keď nám Cristian porozprával do akej nemilej situácie privádzal tento zvyk rumunských utečencov v Československu.
Rumunov, ktorí prešli z Maďarska na územie Československa a tam požiadali o politický azyl, sústreďovali v utečeneckom tábore v Zastávke u Brna. Utečenci sa tam stravovali v jedálni a na znak poďakovania za výborný obed vždy kúsok jedla nechali na tanieri. Ani jeden tanier sa do okienka s použitým riadom nevrátil prázdny. Tetušky kuchárky sa rozčuľovali. Prečo tí utečenci všetko pekne nepojedia? Nechutí im? Doma sa mali lepšie? Čo tam jedli? Prečo sem utekali? Nepáči sa im tu? Nevaríme im dosť dobre?
Po výbornom obede pri pohári skvelého vína sa mi Ioan snažil vysvetliť prečo úcta k ikonám nie je nebiblická. Argumentoval citátmi z Biblie. Cristian to všetko prekladal a ja som nerozumel tomu, prečo to hovorí práve mne. Veď ja som sa nad jeho úctou k ikonám nikdy nepohoršoval.
S pribúdajúcim časom som si musel začať dávať pozor na víno. Pôjdem predsa autom a vôbec netuším až pokiaľ.
Zdvihli sme sa z obývačky a s plnými bruchami sme zišli pred dom. Ani tu nám z auta nič nezmizlo. Pristavil som ho celkom k vchodu a začali sme vykladať. Batožinu sme traja vláčili po schodoch do Ioanovho bytu. Zapratali sme mu ho poriadne. Bude sa musieť poriadne oháňať, kým to všetko rozdistribuje.
Prišla chvíľa lúčenia. Vyobjímali sme sa a ďakovali si navzájom.
Odľahčení smerujeme na juh pozdĺž Karpát. Je prekrásny deň. Okolo nás sa vynárajú obrázky ako z plnofarebných plagátov. Modrasté Karpaty, pod nimi šťavnatá zelená pastvina, strakaté kravy a vrtuľník. Šoférujem a krásy Rumunska vnímam iba periférnym videním. Škoda. Keby sme sa neponáhľali, zastavil by som tu, ľahol si do trávy, zhlboka dýchal a spal. Alebo to nie je romantika krajiny, lež ma premáha únava z vypitého vína?
Domy v dedinách okolo cesty sú jeden ako druhý. Pred vchodom oblúk, väčšinou sú neomietnuté. Na pohľad chudobné. Kto a ako v nich žije?
Na našej púti nám sprievodcu robí rieka Mures či Muresul. Je to taký väčší potok. O kúsok ďalej jej tok pretne Karpaty a v Nadlaku jej dajú meno Maruša. Keď som tam bol, veľmi som ju chcel vidieť zblízka. Ľutujem, že som sa vtedy od uja Fraňa nechal presvedčiť, aby som tam nešiel, že je to ďaleko od mesta a že by taký výlet nebol dobrý.
Prechádzame chudobnými dedinami a keď náhodou musíme zastaviť, Cristian podá deťom cukrík. Na niektorých miestach ľudia čakajú na autobus. Doprava je riedka, hojne sa využíva autostop. Za odvezenie sa však platí. Čakajúci na nás mávajú, niektorí nám vbiehajú do cesty v snahe zastaviť nás a odviezť sa.
Keď míňame kostol alebo kríž pri ceste, Cristian sa pokrižuje. Keď je vedľa cesty starý človek alebo mamička či hlúčik detí, Cristian im požehná.
"Cristian, to sa prežehnávaš pri každom kríži?"
"Áno, to je z úcty k ukrižovanému Ježišovi."
"Cristian, pozri, aj tam je kríž. Aha, aj tu, ba aj tamto..."
Začal som ho na kríže pri ceste upozorňovať. Cristian sa od tejto chvíle prežehnával niekoľkokrát častejšie. Mnohých krížov si predtým ani nevšimol. Viac očí viac vidí.
Je popoludnie a prechádzame okolo tehlového múru nejakej fabriky kdesi v Tirgu Mures. Ľudia idú domov z práce.
V ktorejsi ďalšej dedine zastavujeme na železničnom priecestí. Práve prechádza osobný vlak. Je teplo a ľudia visia z jeho okien ako strapce hrozna.
Konečne benzínová pumpa. V nádrži už veľa benzínu nie je, treba ju doplniť a najlepšie by bolo získať aj nejakú železnú rezervu do bandasky. Zastavil som a Cristian s kanistrom sa vydal na pešiu túru. Vrátil sa ľahko a rýchlo. Benzín nemajú. Ak privezú, možno bude už zajtra. Ak neprivezú, tak aj o týždeň. Môžeme vraj počkať.
Na brehoch rieky Tirnava Mare v Transylvánii je štyridsaťtisícové stredoveké mesto Sighishoara známe ako rodné miesto Vlada Tepesa alebo Vlada Napichovača, ktorý poslúžil Bramovi Stokerovi ako predloha pre literárneho grófa Drakulu. Dom, kde Vlad žil od roku 1431 do 1435, je obľúbenou turistickou atrakciou.
Zastavujeme v "nemeckom" meste Sighisoara. Mesto na pohľad vyzerá celkom ináč ako "rumunské". Má aj druhé meno - Schäßburg. Prechádzame sa mestom, nahliadneme aj do kostola. Názvy ulíc sú písané v nemčine. Počúvam reč, ale takejto nemčine nerozumiem. Aby som nezabudol povedať, zastavili sme sa tu na močenie.
Cristian vytiahol svoj všemúdry kalendár a listoval v ňom. Našiel adresu nejakého známeho. Vybrali sme sa hľadať jeho dom. Je to pôvodom tiež Nemec, jeden z nemnohých, čo po "revolúcii" nevycestoval do Nemecka. V prekrásnej tichej ulici stojí úhľadná vilka. Cristianov priateľ je organár. Jeho rodina nepatrí medzi najchudobnejšie. Ale zákaziek nemá veľa. Väčšinou sú zo zahraničia. Priateľ nebol doma. Iba jeho manželka nás pozvala dovnútra. Chvíľu sme sa zhovárali. Nechali sme sa ponúknuť kávou a sušienkami. Na náš hlad to nestačí, možno niekde ďalej niekoho pumpneme o poriadnu večeru.
Pred nami je dlhý tiahly kopec. Na kraji cesty pomaly kráča starší muž. Navrhol som Cristianovi, aby sme ho odviezli. Nechcel nastúpiť, no Cristian naliehal a presvedčil ho. Muž hreší na Ilieskovu vládu. Nespravila pozemkovú reformu, roľníci sú chudobní a sotva prežívajú. Keď je v cieli svojej cesty, podáva Cristianovi desať lei. To je vraj o niečo menej než by bola obvyklá taxa. Odmietame si peniaze vziať, veď sme ho vzali dobrovoľne a súhlasil iba na naše naliehanie.
Stmieva sa a nádrž je už celkom prázdna.
"Tak Cristian, postaraj sa. Čo spravíš, keď do Brašova nedôjdeme?"
Cristian sa pýta ľudí, každý iba plecami pokrčí. Keď oranžové svetielko svieti tak silno, že mi to už nedovoľuje pokračovať v jazde, zastavujem a Cristiana s kanistrom posielam z auta.
"Bez benzínu sa nevracaj!"
Keď sa vrátil, na dne kanistru niečo špliechalo. Porozprával mi ako sa pýtal ľudí po domoch ale nepredali mu. Vošiel do krčmy a nahlas zakričal všetkým čo potrebuje. Zostalo ticho. Nikto nechcel predať. Aj boli takí čo mali, ale potrebovali do auta, do traktora, do kosačky, do píly. Až jeden starší chlap sa postavil a povedal:
"Naozaj tu nikto nepredá "otcovi" trocha benzínu?"
Predal mu tri či päť litrov. Toľko, aby sme došli do Brašova.
Dorazili tam už potme. Na konci mesta je veľká benzínová pumpa osvetlená množstvom lámp. Majú tam aj benzín. Cristian nenamieta, že som zastavil ďaleko. Poslušne sa vydáva za smoliara a prináša plnú bandasku voňavej potravy pre náš motor.
Cesta za Brašovom vyzerá ako keby nikam neviedla. Stúpame do dlhého kopca. Podraďujem na trojku a hneď až na dvojku. Sme v Karpatoch. Cesta je čoraz užšia, na krajnici je stále viac a viac napadaného lístia. Vietor sa s ním hrá a vo svetle reflektorov pred nami tancujú hnedé kruhy. Snažím sa s Cristianom stále o niečo rozprávať. Únava si však vybrala svoju daň. Jazyk oboch je čoraz ťažší, stále viac a viac sa zapletá. Vyjadrovacie schopnosti sú mizerné a minuli sa aj posledné klebety. Nie je sa o čom rozprávať. Možno k tomu prirátať aj vypité víno a stres z nedostatku benzínu? Cristian vedľa mňa tuho zaspal. Môj spánok neodháňajú už ani cigarety. Oči sa zatvárajú, hlava mi padá. Zdvíham ju už iba v serpentínach keď je treba otočiť volantom.
Odrazu ma však spánok celkom prešiel. Neverím vlastným očiam, vidím pred sebou obrovskú bielu guľu. Buď mi načisto šiblo, alebo sú to mimozemšťania. Iné vysvetlenie neexistuje.
"Cristian, Cristian! Pozri! Čo je to?"
"Ach, už sme tu."
"Cristian, to sú marťani?"
"Nie to je meteorologický radar. Sme v Chei. Tu budeme nocovať."
Zastavili sme pred bránou kláštora. Je dávno po polnoci a v dome otca predstaveného sa svieti. Studený vzduch nás úplne prebral zo spánku. Cristian zabúchal na dvere. Z domca sa ozvalo:
"Cine bate acolo?"
V preklade "kto to tam klope?", v zmysle "koho to sem zase čerti nesú?", pravdaže s dobrým úmyslom.
Otec predstavený nás uvítal ako sa patrí, poriadnou večerou a vínom. Cristian sa s ním ešte dlho rozprával, ale ja som už vôbec nevládal. Ocenil som sprchu s teplou vodou a splachovací záchod. Zaľahol som a okamžite som tuho zaspal.