Oradea a to, čo bolo za ňou


Prešli sme Oradeou, nič som z nej okrem cesty pred sebou nevidel. Bola tma, ja som bol unavený, cigareta ma vôbec neosviežovala. Po pravej strane sa ukázala veľká benzínová pumpa. Okolo svietilo veľa lámp. Aby vyšiel Cristianov plán s odstaveným autom a prázdnou nádržou, musel som zastaviť o kúsok ďalej tam, kde už z pumpy nebolo vidieť.

"Cristian, ber kanister a utekaj. Benzínu je už málo, ručička je celkom na dne."

"Zbláznil si sa? Teraz v noci? V takej tme? Choď ďalej!"

"Ďalej nedôjdem. Benzín sa minul."

"Ešte tam niečo je."

"Veď mám prázdnu nádrž. Utekaj po benzín."

"Zle si zastavil. Nechce sa mi toľko chodiť. Plné by som to musel niesť naspať a je to ďaleko."

"Bližšie sa nedalo."

"Tak načapujeme na ďalšej benzínke."

"Na ďalšej? Cristian, tu si v Rumunsku! Ďalšia bude až o sto kilometrov a toľko neprejdeme. Zostaneme niekde stáť a potom neponesieš kanister sto metrov ale dvadsať kilometrov."

"Čo mi to hovoríš? Ja som Rumun. Ja musím lepšie vedieť kde je ďalšia benzínka. Len choď!"

Než sa hádať s balkáncom, pokračoval som v jazde. Napokon jeho plán sa stane realitou a pri tankovaní nebude klamať vôbec.

Hneď za mestom sa rozblikalo oranžové svetielko.

"Vidíš a je to tu. Benzínu máme tak na osemdesiat, možno sto kilometrov."

"Čo sa strachuješ? Nejako bolo, nejako bude, Boh sa o nás postará."

"Cristian, Boh sa ťa spýta, čo si robil ty, že si sa nepostaral a bol lenivý."

"Niekto nám benzín predá."

Svetielko prestalo blikať a svietilo stále. Prepadal som panike. Na ceste sme stretávali záprahy kočovných cigánov. Tí nám v núdzi s benzínom nepomôžu. Áut bolo vidno veľmi málo. Stretli sme nejaké iba v protismere. Keď sme prešli už tak ďaleko, že auto muselo ísť naozaj už iba z Božej milosti, našli sme vedľa cesty odstavený Oltcit a okolo neho postávajúcu skupinku.

"Cristian, pýtaj benzín!"

Zastavil som, Cristian vystúpil a odišiel k tým ľuďom. Keď sa vrátil, povedal mi, že benzín mu nedajú ani nepredajú, lebo ani oni nemajú. Minul sa im, tak odstavili auto vedľa cesty. Niekde si ráno musia pozháňať.

Moje zúfalstvo nepoznalo hraníc. Ale auto stále ešte išlo. Prešli sme od Oradei deväťdesiatpäť kilometrov až do dediny či mestečka Huedin. Neviem to posúdiť, bola ešte stále noc a tma. Tam sme našli benzínovú pumpu. Prešiel som až za mesto a odstavil som auto na krajnici. Podobali sme sa teraz tým cestujúcim z Oltcitu. Musíme tu nejako prenocovať.

Cristian z prívesu vybral dva staré kabáty na prikrytie. Sedadlá nám sklopiť nešli, lebo za nami bol priestor využitý do posledného kubického decimetra. Auto bolo tak zapratané, že viac už uviezť ani nemohlo. Cristian sedel vpravo a pred sebou mal aspoň aký-taký priestor. Mne zavadzal volant a kvôli nemu som sa nijako nemohol poskladať. Kabát bol studený vlhký a strašne páchol. Neumyli sme sa, nevyzuli, ako sme sedeli doteraz, tak sme aj zaspali.


Siedma kapitola - Vykladáme v Kluži.