Bola práve polnoc a veľmi nerozhodný vojak zababušený v dlhom plášti nevedel, do ktorého jazdného pruhu nás má zaradiť. Cristian ho oslovil. Vojak zostal ešte viac zmätený, keď z auta s cudzou poznávacou značkou na neho prehovoril Rumun. Dal sa s Cristianom do reči a vysvetlil mu, v čom tkvie jeho problém. Ak sme turisti s osobným autom, patríme do pravého pruhu. Lenže my do Rumunska privážame plné auto nejakého tovaru. Nákladiaky musia pred colnicou odbočiť doľava. My však nie sme nákladiak, ale turisti privážajúci neobchodný tovar. Cristian z neho napokon vytiahol, že vľavo by sme museli čakať medzi nákladiakmi, prejsť váhou a možno aj dozimetrickou či inou kontrolou. Vedel, že tovar nebude môcť správne deklarovať, lebo na to nemá potrebné tlačivá. Prehovoril ho, aby nás pustil ako turistov do pravého pruhu, že si to na colnici nejako vybavíme.
Cristian bol odhodlaný do Rumunska vojsť tak, ako je to vraj na Balkáne bežné.
"Podplatím colníka."
"Čím, prosím ťa? Starými handrami, či balíčkom kávy?"
"Mám tu pripravenú krabičku cigariet."
To je úplatok! S tým by nás pustili kamkoľvek.
Pred nami bolo čoraz menej áut. Podchvíľou sa na začiatku radu zdvihla závora a ďalšie auto prešlo na rumunskú stranu. Boli sme už len asi tretí v rade, keď k nám pristúpil veľmi nepríjemný uniformovaný chlapík. Pozdravil som ho a prehovoril na neho niekoľko nemeckých fráz. Cez okienko som mu podal pasy. Očakával som len dve veci. Po prvé nás mohol bez problémov pustiť, tak ako som bol zvyknutý prechádzať hranicu s Rakúskom. Druhá varianta bola problémová a tá bola pravdepodobnejšia. Chlapík vzal naše pasy a odišiel s nimi. To je zlý signál. Ďalší od nás chcel rozličné potvrdenia. Okrem iného aj to, ktoré sme nechali na colnici v Komárne pri vjazde do Maďarska. Ešte chcel potvrdenie od hygienika, že tie veci sú nezávadné a potreboval aj doklad o tom, že tovar od nás v Rumunsku má kto prevziať. Presviedčal nás, že Rumuni na našu pomoc nie sú odkázaní. Cristian mu rozprával o tom, v akých podmienkach žijú ľudia v Karpatoch, kam máme s autom namierené. Colník tvrdil, že to nie je pravda. Mňa by možno bol presvedčil, nepoznal som tamojšie pomery, ale Cristian bol domáci a jeho argumenty colník vyvrátiť nemohol. No mal (možno) svoje predpisy a na nich trval.
"Balkánsky colník je podplatiteľný."
Crisitan sa konečne odhodlal, že mu podstrčí krabičku cigariet. Práve vtedy sa colníci vystriedali. Posledné auto stojace pred nami prešlo zdvihnutou závorou, závora spadla a zostala zatvorená. Pristavil som auto až celkom k nej, ako keby moja blízka prítomnosť na ňu mala pôsobiť nejakou magickou silou a zaručiť nám, že zázračne vyletí do výšky a vyslobodí nás z colníckeho zajatia. Lenže ona sa nezdvíhala. Ďalší colník, ďalšie argumenty, ďalšie problémy. Do rozhovoru som nezasahoval. Nerozumel som ani slovo. To bola Cristianova parketa, aby nás dostal cez hranice, veď on nedbal môjho naliehania spraviť si z deklaračného tlačiva xeroxovú kópiu.
Auto stojace za nami nás obišlo. Prešlo do vedľajšieho pruhu a zdvihla sa pred ním susedná závora. Medzi hádkami s colníkmi mi Cristian porozprával čo od neho chcú a čo im odpovedal. Obišlo nás ďalšie a ďalšie auto. Všetky prechádzajú do susedného pruhu. Prekážame, ale nám to nevadí. Možno to ich obmäkčí, že sa nás zbavia a uľavia colnici. Bola to veľmi naivná predstava. Pravdepodobnejšie by bolo, že nás otočia a pošlú naspäť. Cristian sa po ktovie koľký krát odhodláva podplácať.
"Čo spravíme, keď nás nepustia?"
"Vyhádžeme tie veci z auta niekam na kopu a pôjdeme s prázdnym. Tak nás pustia hneď. Do Rumunska musíme ísť za každú cenu. Nech si tu s tou hromadou smetí potom robia čo chcú."
Dve hodiny po polnoci pristúpil k autu prvý (ten nepríjenmý uniformovaný) colník a spýtal sa:
"Vy tu ešte čo stojíte? Nevidíte, že zavadziate?"
A obrátila sa na kolegu:
"Ty máš s nimi niečo?"
"Nie, pre mňa môžu ísť. Neviem prečo tu ešte stále stoja. Myslel som, že ty s nimi niečo máš."
"Tak choďte, nech už vás tu nevidím!"
"Vráťte nám naše pasy."
Colník nechápal, prečo ich nemáme u seba.
"Vzal nám ich váš kolega a zaniesol ich tam do tej budovy."
Colník odišiel smerom ktorý sme mu naznačili a keď sa vrátil podal nám pasy. Stal sa dlho očakávaný zázrak zdvihnutia závory. Krabička cigariet pripravená na podplácanie colníkov ležala na prístrojovej doske nášho auta.
"Cristian, čo s tým teraz urobíš? Už tie cigarety nepotrebuješ."
"Možno niekde bude treba niekoho podplatiť."
"Boli určené pre rumunských colníkov a tí ich nedostali. Neboli toho úplatku hodní. Daj ich sem."
Hneď za colnicou som si zapálil a pokúsil sa zahnať únavu.