Vyrážame do sveta (streda)


Vstali sme zavčasu, veď je pred nami dlhá cesta. Vydali sme sa na ňu o dva dni neskôr, budeme sa musieť ponáhľať. V pondelok musím byť opäť v práci.

Notoricky známa a nacvičená cesta diaľnicou do Bratislavy ubehla veľmi rýchlo. Mohlo byť deväť hodín, keď som zaparkoval niekde neďaleko Palisád. Musel som pohľadať vhodné miesto, pretože s prívesom sa nedalo auto odstaviť kdekoľvek. Navštívili sme Pavla Gabriša a skúšali od neho vymámiť kanister na benzín. Pavel žiadny nemal a tak nám nepomohol. Na chvíľu sme sa ešte zastavili na bohosloveckom internáte. Vyhľadali sme Ľuda a Dušana, chlapcov z rumunského Nadlaku. Ponúkli nás chýrnou nadlackou klobáskou. Povedali sme im na akú cestu sme sa vybrali. Zaželali nám veľa šťastia a ponúkli nám pohostinnosť v ich rodnom meste, určite sa vraj musíme zastaviť u Bobčokov. No kanister nemali ani títo chlapci. Potrebovali sme ho preto, že v Rumunsku cudzincom predajú benzín iba za tvrdé západné peniaze. Tých sme na cestu so sebou mali veľmi málo. Zato rumunských lei sme mali neúrekom od utečencov. Tým už také peniaze boli na nič a predávali ich hlboko pod cenu. Banky ich nevykupovali a tak nevedeli čo s nimi robiť. Dali nám ich skôr za symbolickú cenu. Do Rumunska sme mali pripravenú lesť. Zastanem s autom kúsok za benzínovou pumpou a Cristian sa vráti s prázdnym kanistrom. Vysvetlí pumpárovi, že je z Bukurešti, že je na ceste, stojí tu s autom neďaleko, došiel mu benzín a potrebuje doplniť nádrž. Veľa lži na tom nebolo, len pumpár nesmel uvidieť naše auto. Za lei by potom nepredal. Cristian nemal s presviedčaním pumpárov mať žiadne problémy. Výrečný je dosť, rumunčina je jeho materinský jazyk. K dokonalosti nášho plánu chýbal už iba ten kanister.

Auto na parkovisku stálo stále s nedotknutým tovarom. O staré háby nikto nemal záujem. Alebo sú obyvatelia Brna a Bratislavy takí čestní, že jednoducho auto odstavené nikde na ulici je cudzí majetok a neslobodno im naň siahnuť?

Ďalšou zastávkou bola Petržalka na druhom brehu Dunaja. Cristian prelistoval svoj notes a našiel adresu pravoslávneho kňaza otca Ľubomíra. Ten nás srdečne privítal, pohostil a dokonca kdesi kanister pozháňal. Bolo síce už popoludnie, ale nášmu plánu už v ceste nestálo nič. S veľkou vďakou a prísľubom na spiatočnej ceste požičanú vec vrátiť sme otcovi Ľubomírovi zamávali a vyrazili tento krát už naozaj na cestu do Rumunska.

Tých niekoľko desiatok kilometrov do Komárna utieklo ako voda, tam sme na poslednej pumpe pred hraničným priechodom natankovali až po hrdlo, pristavili auto pred prázdnu colnicu a čakali na odbavenie. Pasy boli bez problémov a aj tovar. Len s papiermi bolo horšie. Maďarský aj slovenský colník nám svorne vysvetlili, že tovar síce do Maďarska doviezť môžeme, ale ak ho z neho chceme aj vyviezť (do Rumunska), budeme potrebovať ešte jedno deklaračné tlačivo z colnice. Cristian to rýchlo chcel odbaviť, ale colníci nás presviedčali, že toto nám musia odobrať a na druhej strane Maďarska budeme potrebovať rovnaký papier. Spýtal som sa, či je treba kvôli tomu absolvovať ešte nejaký úrad, či nestačí skopírovať toto potvrdenie, ktoré nám vystavila ochotná colníčka v Brne. Vraj stačí.

"Cristian, tak z tohto spravíme niekde na kopírke duplikát, tlačivo odovzdáme a kópiu si necháme na rumunskú hranicu."

"Ty toho narobíš. Nejako to prevezieme. Čo sa s tým budeme...?"

"Cristian, to neprevezieme!"

"Nechaj to na mňa. Nepoznáš Balkán."

"Práve že poznám. To ti neprejde."

"Tak podplatím colníka. Vieš aké úplatky berú? S úplatkom prevezieš čokoľvek aj bez papierov."

Moje argumenty boli nedostatočné a nechápajúci komárňanskí colníci nás pustili do vnútrozemia. Veď stačilo spraviť tak málo!

Namierili sme si to rovno na Budapešť. Už som vedel, že prejsť autom hlavným mestom Maďarska nie je žiadny problém. Cesty sú výborne značené a Cristian bude navigovať.

Desať kilometrov za Komárnom sme vyšli na diaľnicu a v dobrej nálade uháňali čo to dalo. Spomínal som si na prekrásnu cestu Maďarskom s pani Fiľovou, keď naše zastávky boli presýtené bravčovými rezňami, kuracími nohami a kyslými uhorkami. Slinky sa mi zbiehali na nejakú pochúťku. V dobrej nálade som mal strašnú chuť začať utrácať tých pár valút čo sme niesli so sebou.

"Cristian, tu je motorest. Zastavme sa na kávu."

"Veď si už mal."

"Môžem mať aj ďalšiu? Veď to bolo dávno."

"Ponáhľame sa."

"Cristian, káva to je len pár minút a šofér potrebuje osvieženie."

"Káva je tu drahá, nemáme toľko peňazí."

Napriek jeho protestom som zišiel k motorestu a vystúpil. Cristian síce chvíľu frfľal, že v Bukurešti budem mať kávy dosť, ale keď som ho uistil, že si ju zaplatím zo svojich vlastných peňazí, pokúsil sa ma ešte presvedčiť, že by som ich mohol použiť aj iným spôsobom, ale už veľmi nenamietal.

Nie som futbalový fanúšik a nemám ani najzákladnejší prehľad o tom, kto kde a s kým čo hrá. Čím sme boli bližšie k Budapešti tým viac áut sme stretali s vlajúcimi maďarskými vlajkami. Niečo nám z nich ukazovali. Keďže som nebol v tom správnom športovom obraze, význam ich posunkov mi zostal skrytý. Len tajne som dúfal, že sa nevracajú z prehratého zápasu s Československom, aby sme si to omylom nejako neodskákali tu ďaleko od domoviny práve my.

Ako som predpokladal, cez Budapešť to bolo celkom bez blúdenia a nejakých navigačných problémov. Za mestom nás viedla kvalitná a rýchla cesta cez jednotvárnu rovinu. Prešli sme Szolnok. Krajina za oknami auta bola stále rovnaká. Rýchla cesta, polia, kde tu roztrúsené hospodárstva, ktorým presídlenci hovoria "sálaše. Keď som už videl asi dvesto dvadsiatusiedmu studňu s vahadlom, nadšenie z cesty vystriedala únava z monotónnosti a prežitého dňa. Deň vystriedalo stmievanie. Keď už bolo celkom tma, dorazili sme k hranici. Kúsok pred nami čakala rumunská Oradea a nám v ceste stál vojak so samopalom.


Piata kapitola - Sme v Rumunsku.