Ráno bolo ešte smutnejšie ako večer. Skúsili sme osloviť ešte niekoľko firiem. Na ulici sme si obzerali autá. Cristianovi sa pozdávala Avia. Pýtal sa ma, či môžem šoférovať také auto. Neviem. Dodnes o tom nemám potuchy. Čo keby sme si také auto od niekoho požičali.
"Dodávku môžeš šoférovať?"
"Môžem."
"Tak si nejakú požičiame a šoférovať budeš ty."
"Ja? Veď vodičský preukaz nemám ešte dlho. Skúseností mám tiež málo. Bol som síce už aj v Rumunsku, ale iba v Nadlaku. To dopadne veľmi zle."
"Neboj sa, ideme na to."
Hneď ma ťahal na colnicu. Netušil som, že musíme vybaviť ešte nejaké papiere, aby sme s tovarom mohli prejsť cez hranice. Cristian vysvetlil úradníčke o čo ide, spýtal sa jej čo je potrebné a ona mu ochotne vyšla v ústrety. Poradila mu, čo všetko je pre vývoz tovaru potrebné, aké tlačivo a ako ho má vyplniť a všetky tie veci okolo deklarácie tovaru. Keď mal Cristian papiere vypísané, chcel od nej, aby mu ich potvrdila.
"Ukážte mi ten tovar, prelepím vám ho colnou páskou."
"Viete pani, tovar mám v Kroměříži."
"Tak ho sem privezte."
"Nemám auto."
"Nemáte auto a ako ho chcete odviezť?"
"Musím si nejaké požičať."
"Tak si požičajte, naložte a príďte."
"Do pol štvrtej to nestihneme."
"Tak príďte zajtra."
"Zajtra ráno už ideme do Rumunska."
"Tak vy chcete vyviezť tovar, nemáte potrebné tlačivá, musím vám radiť ako ich vypísať, nemáte auto s colnou plachtou, nakladať budete ktovie kedy, ale zajtra ráno musíte byť v Rumunsku? Máte vôbec niečo pripravené?"
A teraz sa Cristian uchýlil k tomu, že použil mňa, hoci som v tom bol celkom nevinne. Dlho som mu to mal za zlé. On však bol spokojný, svoj cieľ dosiahol akýmikoľvek prostriedkami.
"Viete pani, mohli by ste mi to potvrdiť. Pozrite, tam vonku na chodbe sedí na lavici evanjelický farár a čaká na mňa. Hádam ho tam nenecháte tak dlho čakať."
Pani zostala bezradná. Naozaj, prečo by tam vonku na chodbe mal evanjelický farár čakať? Cristianovi potrebné papiere potvrdila.
"Dajte to sem. Koľko toho tovaru je?"
"Neviem."
"!!!"
Tie tri výkričníky, to je zhrozenie pani colnej úradníčky. Okrem toho všetkého čo Cristian nemal, nevedel ani to, koľko má toho čo má!
"Pani, pijete kávu?"
"A vy nepijete?"
Vybehli sme za prvý roh a v potravinách sme kúpili sáčok kvalitnej kávy. Keď sme sa vrátili na colnicu, pani už v úrade nebola. Odišla na obed. Nečakali sme kým sa vráti. Mali sme pred sebou ešte veľa práce. My sme zostali bez obeda.
V požičovni áut nás trpezlivo vypočuli. Dodávky však nepožičiavajú. Ako ináč tie staré háby dostať do Rumunska? Do kufra škodovky sa nezmestia. A čo prívesný vozík? Ten požičiavajú. K nemu majú jednu slušnú Škodu 125, ktorá by tú dlhú cestu bez poruchy vydržala. Zložili sme zálohu a z požičovne sme už odchádzali autom. Prázdny vozík za nami nadskakoval a ja som mal ďalší problém. S vozíkom som nikdy nejazdil. V autoškole sme to neskúšali a odrazu s ním mám vchádzať do križovatky, odhadovať vzdialenosti, cúvať a parkovať.
Vyrazili sme do Kroměříže nakladať. Všetky tie veci boli uskladnené v pravoslávnom kostolíku. Stojí uprostred malého parčíku, autom sa nedá prísť celkom k nemu, iba ak cez trávnik. Taký surovec nie som. Všetky balíky sme do vozíka a na zadné sedadlo auta navláčili v rukách. Cez vozík sme prehodili plachtu a špagátom sme ju dôkladne popriťahovali. Teraz by sme sa pani colníčke mohli ukázať aj s tovarom, keby už nebolo toľko hodín a skoro tma.
V Brne som auto zatiahol na široký chodník pred domom.
"Čo teraz? Budeme spať v aute? Alebo sa budeme striedať v strážení?"
"Len to tu kľudne nechaj a poď spať, zajtra skoro vstávame."
"Ale Cristian, čo keď nám to do rána niekto ukradne?"
"Auto nám nevezme a čo by robil s tými starými šatami?"
Vo svojej predpovedi sa nemýlil. Ráno auto stálo na svojom mieste tak, ako sme ho tam večer nechali. Plachta na vozíku bola nedotknutá a nič nám nechýbalo.