Zavčasu ráno som nasadol na vlak smerujúci do Brna. Dve hodiny som sa viezol motorovým vláčikom tých šesťdesiat kilometrov. Mával som výpravcom na staniciach a zdravil sa s telegrafnými stĺpmi. Moja radosť a nadšenie akoby nepoznali mieru. Až v Brne som sa trochu ukľudnil. Veď čoskoro mám vyraziť na dobrodružnú cestu do Rumunska.
Dvadsať minút, možno o niečo viac, kým človek peši prejde zo stanice ku Cristianovi.
"Cristian, som tu, kedy vyrážame? Môžeme hneď? Ja som pripravený."
"Poď ďalej, neponáhľaj, na všetko je dosť času."
Začalo mi byť podozrivé, že Cristian nie je na cestu pripravený a kľudne sa venuje nejakej inej práci.
"Môžeme ísť na budúci týždeň v pondelok?"
"Cristian, kvôli tebe a tvojej ceste som si zariadil dovolenku. Vari sa teraz mám vrátiť domov, všetkým povedať, že som iba žartoval a o týždeň to s nimi skúsiť opäť? Myslíš, že mi uveria, že si z nich nestrieľam (tak ako ty zo mňa?"
Výmena názorov medzi nami bola trošku ostrejšia. Vlastne iba ja som sa nechal vyviesť z miery. Cristianovi o nič nešlo. Po dlhom rozhovore, v ktorom sa ma snažil presvedčiť, že moje "západné zmýšľanie" je nesprávne a mal by som sa správať "východnejšie", rozumej "balkánskejšie" uznal oprávnenosť mojich argumentov. A potom začali na povrch vychádzať fakty. Cristian má síce zhromaždené veci, ktoré do Rumunska potrebuje odviesť, ale nemá auto, šoféra, povolenie na vývoz, nemá stravu, skrátka nemá zabezpečené vôbec nič.
Vyrazili sme do mesta. Navštívili sme niekoľkých dopravcov. Každý sa o prácu zaujímal, ale keď sa dozvedel dôvod a cieľ cesty, rýchlo sa na niečo vyhovoril. Cristian kúpil inzertné noviny. Večer sme ich spolu čítali a telefonovali všetkým, čo ponúkali dopravu aj do zahraničia. Bezvýsledne.