Duchovným správcom pravoslávnej cirkvi v Mikulove po otcovi Augustínovi sa stal otec Cristian. Okrem Mikulova, ako žartom hovorieval, bol farárom aj v Kroměříži, Treiskirchen a okolí. Postavou bol skôr menší, ale plný energie a neustále v pohybe. Jeho čas bol vzácny a všetok venovaný pomoci ľuďom. Keď rímskokatolícka farnosť v Kroměříži spravila zbierku šatstva pre chudobných v Rumunsku, koho iného ako práve Cristiana by si boli lepšie vyvolili, aby ju tam odviezol?
Po tom čo pozháňal nejaké peniaze na cestu oslovil ma. Z mojej zvyčajnej činnosti ma vytrhlo zvonenie telefónu:
"Miro, nechceš ísť so mnou do Rumunska? Potrebujem tam niečo odviezť. Všetko je zariadené. Pozývam ťa. Nemusíš si s ničím robiť starosti. Strava je zabezpečená, cestu ti platím ja. Nemá so mnou kto ísť a potrebujem pomoc."
Vedeli by ste na takúto ponuku odpovedať záporne? Ani ja nie. Povyzvedal som sa na podrobnosti a pretože do odchodu zostávalo už iba niekoľko dní, horúčkovito som sa začal pripravovať na cestu. Požiadal som nadriadeného o dovolenku, pozháňal za seba zastupovanie a zariadil všetky veci tak, aby moja týždenná neprítomnosť v Hraběticiach nebola pre farnosť nepríjemná. V lete mali aj ostatní kolegovia dovolenky, no sused v Znojme bol ochotný v prípade núdze ma zastúpiť. Skončila sa nedeľa, zbalil som si potrebné veci do plecniaku a poslednú noc pred odchodom som spal už iba veľmi netrpezlivo.